Opäť končím v kancli svoju prácu a opäť odchádza ďalší deň, o ktorom ani poriadne neviem, prečo vlastne bol. Zmrští sa a vyrovná do bieleho plátna, bez farby a vône. Prázdny obraz čaká už roky na stojane, aby som ho namaľoval.
Onedlho, keď už zatvorím dvere a odchádzam, vynára sa v mojej mysli pokojne, ako teplý letný podvečer iný obraz. Je taký skutočný, a tak ma presahuje, že by som ho nedokázal namaľovať žiadnymi farbami. Má takú vôňu, ktorú si nekúpim v žiadnej parfumérii.
Keď vypnem rádio, počujem ohlušujúce ticho. Keď vypnem počítač, ešte chvíľu vidím záblesky svetiel a počujem ešte väčšie ticho.
Je zabalený v perinke a spí. Je taký hebučký, že musím byť veľmi opatrný, aby som mu neublížil. V jeho spánku počujem akoby šumenie mora, možno je to ešte ozvena šumenia krvi obiehajúcej v tele matky, ktoré tak dlho počúval. Môj syn spí a takmer nepostrehnuteľne sa usmeje.
V mojej mysli sa vynára tento obraz, taký skutočný, že ma presahuje ako plynúci priestor: moja žena, moja dcéra, môj syn.
